TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Vzducholoď horí!

Výrobná hala vo Friedrichshafene, kde spoločnosť Deutsche Zeppelin Reederei vyrábala vzducholode, sa v októbri 1936 tak ako vždy hemžila robotníkmi. Na vysokých prútových nosníkoch stál kýl novej vzducholode a skúsení montážni pracovníci spájali odľahčené hliníkové rebrá.

Na lešeniach v prednej časti iní muži naťahovali jeden z nepriepustných plynových vakov, ktorý mal byť neskôr naplnený vodíkom. Dole sa z času načas zastavil niektorý z majstrov, aby spolu s niekoľkými predákmi prehodil zopár slov nad výkresom.
Často sem chodieval aj predseda dozornej rady spoločnosti Deutsche Zeppelin Reederei dr. Hugo Eckener, ktorý bol dušou nemeckého vzducholodného programu. Aj teraz sa pristavil a zavolal na chlapov, čo napínali plynový poťah: „ Hej, Jochen! Skontrolovali ste impregnáciu poťahu? “
„ Pravdaže, pán Eckener, “ zdvorilo odpovedal z lešenia štíhly muž v sivej šiltovke. „ Všetko je v poriadku. Môžete sa spoľahnúť... Nože, nejde tamto pán Dick? “
Eckener pozrel smerom, ktorým Jochen ukazoval a viditeľne sa potešil: „ Harold, kde sa tu beriete? To je milé stretnutie... Dobrý deň. Aký bol let?
„ Zdravím vás, pán Eckener, “ natiahol ruku Dick, ktorý bol zástupcom americkej pobočky firmy Goodyear Zeppelin. „ Stihol som záverečný let Hindenburga v tejto sezóne. Dnes ráno som pristál vo Frankfurte. Musím sa priznať, že väčšinu cesty som prespal. Cez Atlantik som letel už viac ako 20 krát, takže to nie je až také vzrušujúce... A vy sa ako máte? “
„ Á, celkom dobre, “ nepresvedčivo vzdychol Eckener. „ Lety Hindenburga prosperujú a stavba LZ 130-tky napreduje. Veď vidíte sám... “
„ To áno, “ pokyvkoval hlavou Dick. „ Myslel som to ináč... Váš syn Knut mi písal, že vás súčasný režim v Nemecku trocha zaznáva. Odsúvajú vás z vedenia Zeppelinovej spoločnosti, aby sa ku kormidlu dostali ich ľudia... Prepáčte, nechcel som sa vás dotknúť. “
„ Nič sa nestalo, milý Harold, “ sucho poznamenal Eckener. „ Veď hovoríte pravdu. Páni z nacionálno socialistickej strany si myslia, že majú patent na rozum. Najhoršie je, že aj moji najbližší spolupracovníci podľahli tomu hlučnému vodcovi nacistickej strany. Napríklad kapitán Lehmann. Lietali sme spolu na Grafe Zeppeline, je to vynikajúci letec. Ale aj on sa akosi príliš kamaráti s tými nafúkancami v hnedých košeliach. V strane síce nie je, ale vidno, že nový režim ho fascinuje. “
Harold chápavo prisvedčil: „ Niet sa ani čo čudovať. Veď práve nacisti poskytli peniaze na výstavbu Hindenburga. “
„ Je to pravda, “ uznal Eckener, „ ale to neznamená, že sa pred nimi musíme plaziť. Z Lehmanna urobili riaditeľa Deutsche Zeppelin Reederei a ten ochotne, na Goebelsov príkaz, vyslal koncom marca Hindernburga a Grafa Zeppelina na propagačné turné po Nemecku, aby podporili referendum o obsadení Porýnia. “
„ Lehmann chce lietať, “ úctivo podotkol Dick. „ Preto je taký horlivý. “
Eckener nesúhlasil: „ Aj horlivosť má svoje medze. Lehmann sa na turné tak ponáhľal, že pri výjazde z hangáru nedbal na silný vietor a zavadil spodným smerovým kormidlom Hindenburga o zem. A plánované skúšky motorov vynechal úplne. To sa potom vypomstilo, keď sme sa vracali z Ria de Janeiro. Dva motory vysadili a domov sme sa dotiahli len tak tak. Lehmanna som poriadne vykrstil aj s tými jeho náckami. “
„ Počul som o tom, “ nadhodil Dick. „ Viem to od Knuta. Vraj ste tým Goebelsa riadne rozčertili. “
„ To hej, “ precedil Eckener. „ Dal mi to aj pocítiť. Vo firme ma odstrkávajú. Ja sa však nevzdám... A čo vy? Opäť sa zberáte s Knutom zliezať skaly? “
„ No, to až keď vyjde čas, “ usmial sa Dick. „ Americká strana prejavila záujem o výstavbu dvoch veľkých vzducholodí pre transatlantické lety. Preto som vlastne prišiel. Musím zistiť výrobnú kapacitu a časový horizont dokončenia. “
Eckener chytil Dicka za plece a viedol ho z hangáru: „ Tak poďte ku mne do kancelárie. Pohovoríme si o tom. “

***************************

3. mája 1937 bol Hindenburg vytiahnutý z hangáru a čakal na cestujúcich, s ktorými mal začať ďalšiu sezónu letom do Spojených štátov amerických. Riaditeľ spoločnosti Ernst Lehmann, ktorý mal takisto letieť, nebol vo svojej koži. Zomrel mu syn a na palube vzducholode chcel rozptýliť svoj žiaľ: „ Kapitán Pruss, je všetko pripravené? “
„ Áno, pane, “ úsečne odvetil veliteľ vzducholode. „ Prehliadol som všetky priestory pre cestujúcich a posádku. Nenašiel som jedinú chybičku. Poťah je celý a zatiaľ nebol zaznamenaný únik vodíka... Skôr by ma zaujímalo, čo budeme robiť s tými upozorneniami o chystanom bombovom atentáte? Jedno dokonca prišlo z nášho veľvyslanectva vo Washingtone. “
„ Sú to len fámy, “ ticho povedal Lehmann. „ Nie sú ničím podložené. Chápem, že hákové kríže na kormidlách dokážu naštvať hocikoho, ale netreba sa príliš znepokojovať. Na našich linkách sa dosiaľ nikomu nič nestalo. “
„ Pozrite, “ otočil sa Pruss. „ Prichádzajú cestujúci... . Spusťte schodíky! “
Na letiskovú plochu, kde bol Hindenburg pevne priviazaný ku kotevnému stožiaru, sa začali trúsiť pasažieri. Kapitán Pruss vítal každého osobne: „ Nech sa páči, slečna Matherová. Batožinu vám už nakladajú. “
Päťdesiatpäť ročná slečna sa prísne ohradila: „ To by som prosila. Zriadenci na letisku mi prehliadli batožinu a musela som zaplatiť za 15 kilogramov navyše, lebo vraj prekračujem limit. Ale to, že vážim iba 45 kilogramov nezaujíma nikoho. Ušetrila som vám predsa na nosnosti, nie? “
„ My máme taký predpis, milá slečna, “ trpezlivo vysvetľoval Pruss. „ Prosím, vystúpte po schodíkoch. Steward vám ukáže vašu kajutu. Prajem vám príjemný let... . Á, pán Adelt. Žurnalisti na palube Hindenburga sú vždy vítaní. “
„ Dobrý deň, pán kapitán, “ pozdravil Adelt. „ Dobrý deň, pán Lehmann. Toto je moja manželka Gertrud. “
„ Veľmi ma teší, “ jemne sa uklonil Lehmann. „ Dúfam, že na Hindenburgu budeme mať dostatok času, aby sme spoločne dokončili moje pamäti... Nech sa páči, vaša kajuta je vám k dispozícii. “
Keď boli všetci pasažieri pohodlne usadení na palube, prišiel čas vyštartovať. Kapitán Pruss zaujal svoje miesto vo veliteľskej gondole v prednej časti vzducholode a keď pozemný personál uvoľnil kotviace laná, vydal rozkaz: „ Všetky motory na plný chod. Výškové kormidlo naplno pritiahnuť... Tak páni, dúfam, že do Lakehurstu doletíme včas. “
Hindenburg sa pomaly začal vznášať a zamieril na západ.

****************************************

Let bol pokojný. Pasažieri trávili voľné chvíle rozhovormi na promenádnej palube, alebo popíjali kávu vo fajčiarni. V priestrannej klubovni vedľa čitárne sedela pani Doehnerová s manželom a deťmi. Keď okolo prechádzal steward, milo sa im prihovoril: „ Dobrý deň, pani Doehnerová, pán Doehner. Nechýba vám niečo? Prinesiem vám čaj, alebo džús pre chlapcov. Pekne sa hrajú. “
„ Ó, ďakujem, “ usmiala sa pani Doehnerová. „ Ste veľmi láskavý. Práve sme doobedovali, napili sme sa do sýtosti. Dúfam, že vás chlapci nevyrušujú, keď sa hrajú na zemi. “
„ Ale kdeže, “ ubezpečoval steward. „ Sú to veľmi poslušní chlapci... Nože, ukážte čo to máte, šuhajkovia. “
„ To je nákladné autíčko, “ dvihol hračku k stewardovi osemročný Walter. „ Takto sa naťahuje. Werner, podaj mi kľúčik... . O chvíľu to pôjde... “
„ Fíha, ste šikovní, chlapci, “ kľakol si k chlapcom steward. „ To plechové autíčko sa mi veľmi páči. Ale zdá sa mi, že iskrí, keď naťahuješ pružinu... .. Aha, videl si? Bude lepšie, keď ho odložíme ku mne do skrine, aby sme tu voľačo nepodpálili. Mohlo by sa stať nešťastie. “
Vtedy sa do rozhovoru zapojil pán Doehner: „ Nevylučujete možnosť požiaru na palube Hindenburgu? Myslel som, že konštrukčný návrh zohľadňuje všetky havarijné eventuality, ktoré prevádzka vzducholode môže priniesť. “
„ Samozrejme, že tomu tak je, “ ubezpečoval steward, ktorý si uvedomil, že jeho poznámka mohla pasažierov vyplašiť. „ Ide len o bežné bezpečnostné opatrenie. Preto sme všetkým cestujúcim pred nástupom odobrali zapaľovače a zápalky. Keby sme boli tušili, že iskru môžu dať aj detské hračky, odobrali by sme aj tie... Netreba sa znepokojovať, pán Doehner. Trup Hindenburga je dlhý 245 metrov a vo svojich útrobách skrýva asi 200 000 m3 nosného plynu. Je to čistý vodík. Istotne si viete predstaviť, aké následky by mohol mať neopatrný plamienok. Napriek tomu je Hindenburg luxusným lietajúcim palácom so všetkými prvkami bezpečnosti. Za minulý rok prepravil 1600 ľudí a nalietal 300 000 kilometrov bez nehody. V búrkach, lejakoch, fujaviciach. A to všetko vďaka prísnym bezpečnostným opatreniam. “
Pán Doehrer sa obrátil k svojej manželke: „ To je potešujúca informácia, však Matilda... Chlapci, dajte auto pánovi stewardovi. Keď pristaneme v Amerike, vráti vám ho. “
Steward zobral plechovú hračku a s úsmevom na perách sa rozlúčil.

*****************************************

V pilotnej gondole medzitým posádka zvádzala urputný boj so silným protivetrom. Kapitán Pruss sústredene sledoval prístroje: „ Duje do nás rýchlosť 50 km/h. Je vytrvalý. Už zopár hodín nás tlačí naspäť. Kapitán Sammt, aké je zdržanie? “
Prvý dôstojník urobil krátky výpočet: „ Ak to takto pôjde ešte hodinu, budeme meškať skoro pol dňa. Mali by sme podať správu do Lakehurstu. “
„ Máte pravdu, Albert, “ prisvedčil veliteľ vzducholode. „ Pošlite commanderovi Rosendhalovi rádiogram, že priletíme neskôr. Namiesto o šiestej ráno budeme na mieste okolo šiestej večer. Odošlite to ihneď. “
„ Áno, pane, “ povedal Sammt a zaklopal radistovi na okno, ktorým bolo vidieť do spojovacej kabíny.
Pruss urobil krok ku kormidelníkovi obsluhujúcemu výškové kormidlá a zľahka sa naklonil nad výškomer: „ Dvihneme sa trochu vyššie. V oblasti redšieho vzduchu snáď natrafíme na pokojnejšiu vrstvu... Kormidlo 10 stupňov hore. Držte. “
Vzducholoď vzdorovala náporom vetra a 6. mája 1937 sa na obzore zjavilo americké pobrežie.

*****************************************

Na námornej základni amerického letectva v Lakehurste príchod najväčšej vzducholode sveta netrpezlivo očakávali. K náčelníkovi základne commanderovi Rosendahlovi prišiel dôstojník meteorologickej služby: „ Hindenburg práve preletel nad pobrežím štátu Maine. Čas príletu zhruba o 16.00. Horšie je, že v stanovenú dobu sa k nám priženie búrková oblačnosť od západu. Vietor zosilnel na 20 míľ za hodinu. “
„ Ukážte mi mapu, “ požiadal Rosendahl. „ ... Áno. Asi to tak bude. Tá búrka nám urobila škrt cez rozpočet. Dúfam, že sa utíši skôr, ako Hindenburg priletí. “
V tej chvíli sa vo dverách objavil poručík Watson so spojovacieho oddelenia: „ Pane, posledné hlásenie z Hindenburga. “
„ Prečítajte to, “ vystrel sa od mapy Rosendahl. Watson nazrel do krátkej depeše: „ Výmena bielizne nie je nutná stop. Odštartujeme čo najskôr... Viete čo to má znamenať? “
„ Pravdaže, “ vstal Rosendahl. „ Kapitán Pruss chce dohoniť meškanie. Pochybujem však, že sa mu podarí odštartovať pred polnocou. Informácie o polohe? “
„ Sú nad New Yorkom, “ referoval Watson. „ Práve preleteli nad Longislandským prielivom. Smerujú k Manhattanu. Majú nádherné počasie. “
„ Dobre, “ povedal commander a položil si na hlavu svoju brigadírku. „ Veľa času nemáme. Vyhlásim pohotovosť pre pozemný personál. Pošlite na Hindenburg varovanie. Nech búrku prečkajú niekde bokom. “
Rosendahl potom ráznymi krokmi opustil kanceláriu, vyšiel na trávnatú plochu letiska a zamieril k hangáru č. 1.
*************************************************

„ Nechcete sa pozrieť na Sochu slobody, pán Späh? “ oslovila stewardka Imhofová artistu a žongléra s umeleckým menom Ben Dova, ktorý vzducholoďou cestoval domov. Pasažier sa nacvičeným pohybom zavlnil, akoby bol v manéži a nahol sa k oknu na promenáde: „ Ó Socha slobody, dar parížskeho ľudu americkému národu. Je to úchvatný pohľad... Chcel som vás poprosiť, v zadnej časti lode mám psa. Mohol by som ho ísť pozrieť? Je to darček z Európy pre deti. “
„ Samého vás tam pustiť nemôžem, “ zdráhala sa stewardka. „ Je treba prejsť kýlovým mostíkom medzi konštrukciami lode a to sa nesmie. Musela by som ísť s vami, ale práve teraz nemám čas... “
„ Nemusíte sa obťažovať, “ presviedčal pani Imhofovú Späh. „ Stewardi ma už zopárkrát pustili a nič sa nestalo. Ja udržím rovnováhu aj na lane... Aha, helá hop... “
„ Dobre, dobre, pán Späh. Zojdite z toho zábradlia, “ krotila svižného pasažiera stewardka. „ Tak viete čo? Zabehnite sa na toho psíka pozrieť, ale hneď sa vráťte. Prídem sa na vás osobne pozrieť. “
Asi o pol hodiny sa Hindenburg ocitol v prudkom daždi nad Lakehurstom. Kapitán Pruss mal plnú hlavu starostí: „ V takomto počasí pristáť nemôžeme. Aká je rýchosť vetra? “
Druhý dôstojník kapitán Bauer pohotovo odpovedal: „ Fúka severozápadný nárazový vietor 46 kilometrov za hodinu. “
„ Musíme preč, “ zhodnotil situáciu veliteľ vzducholode. Vtedy sa ozval aj Lehmann, ktorý doterajší let strávil ako pozorovateľ: „ Čo chcete robiť? Mali by ste sa búrke vyhnúť. “
„ To práve robím, “ obzrel sa Pruss. „ Prečkáme búrku vo vnútrozemí. Poletíme na juhovýchod k Seaside Heights a potom sa obrátime na sever k New Jersey. Tam niekde počkáme na správy z Lakehurstu a vrátime sa... Kapitán Sammst, informujte commandera Rosendahla. “

***********************************

Nad letiskom v Lakehurste lialo ako z krhly. Commander Rosendahl stál v nepremokavom plášti schovaný pod strechou hangáru č.1 a ponad kotevný stožiar zabodával pohľad do oceľovosivých mrakov, čo sa prevaľovali nad trávnatou plochou letiska. Poručík Watson bol s ním: „ Čo myslíte, commander? Dokedy tá búrka potrvá? “
„ Dlho už nie, “ prezeral si oblohu Rosendahl. „ Dážď utícha a na západe sa začína vyjasňovať. Vidíte? Tesne nad obzorom. Fúka vietor, mračná čoskoro rozfúka. Vrátime sa do kancelárie a pošlete na Hindenburg depešu, aby sa vrátili. Podmienky na pristátie budú čoskoro priaznivé. Zhromaždite námorníkov z pozemného personálu. “
Na Hindenburg letelo ešte niekoľko rádiogramov a hoci bola pristávacia plocha premočená prudkým dažďom, nikto z pozemnej obsluhy neodchádzal mimo vyznačenú plochu. Chlapi postávali v hlúčikoch, netrpezlivo podupkávali v mokrých topánkach a z času na čas smerovali svoje kradmé pohľady na juh. Poddôstojník Tobin, ktorý velil jednému oddielu námorníkov, netrpezlivo pobádal mužov, čo stáli okolo neho: „ Keď priletí, poriadne ho uchytíte. Zapriete sa a budete ho držať, dokým ho nepritiahneme na zem. Vietor sa môže každú chvíľu zdvihnúť. Haváriu sme tu ešte nemali. “
„ Neboj sa, Grizzly, “ veselo podpichol jeden z námorníkov. „ Keď nebudeme stačiť, chytíš ho do zubov a stiahneš rovno do hangáru. “
„ No, no, nechaj si tie srandičky, “ zahrmel Tobin. „ Dúfam, že budeš mať toľko elánu, keď budeš v ruke držať upevňovacie lano... “
„ Už ho vidím! “ zaznel výkrik odkiaľsi zozadu. „ Tam je! Letí sem z juhu! “
„ Pripravte sa! “ zvolal Tobin a rozbehol sa ku kotevnému stožiaru. Bolo krátko pred 19-tou hodinou 6. mája 1937.

******************************************************

Kapitán Pruss prenechal pristávací manéver prvému dôstojníkovi Sammtovi: „ Prevezmite riadenie. Urobte nad letiskom okruh a pristaňte. Počasie je dobré, nič mimoriadne sa nedeje. “
„ Áno, pane, “ potvrdil Sammt a postavil sa k smerovému kormidlu. „ Plný obrat vľavo, kurz severozápad. Dokončiť okruh. Výška 180. “
Všetci, čo sa nachádzali vo veliteľskej gondole, sledovali približujúci sa kotevný stožiar a hoci sa jednalo o rutinnú záležitosť, mnohí podvedome cítili zvláštny pocit napätia. Kapitán Pruss predsa len položil ruku na kormidelné koleso: „ Neznižovať rýchlosť. Prudký obrat vľavo... Tak... Pristaneme po vetre... Motory na voľnobeh. “
„ Spomaľujeme, “ povedal Sammt a znova sa ujal svojej funkcie. „ Výška 120. Vypustiť prebytočný vodík... Zadné motory spätný chod. Výška 100. Kotevný stožiar na dosah... “
„ Zadná časť lode je príliš ťažká, “ varoval druhý dôstojník. „ Prebytok 1000 kilogramov. “
„ Vypustiť záťažovú vodu, “ prikázal Sammt. Druhý dôstojník však opäť pokrútil hlavou: „ Zadná časť stále klesá. Vypustenie záťaže nepomohlo. “
„ Šesť mužov okamžite dopredu, pohyb, “ trochu netrpezlivo rozkázal Sammt. O chvíľu počul uspokojivé hlásenie: „ Loď stabilizovaná, výška 80. “
„ Rozumiem, “ pritakal Sammt. „ Začíname upútavací manéver za letu. Vypnúť motory. Vyhoďte manipulačné laná. “
Hindenburg sa majestátne znášal k zemi, zatiaľčo pozemný personál upevňoval kotevné laná a chystal sa pritiahnuť obrovskú loď do pristávacieho kruhu.
Kapitán Pruss zavolal k oknu Lehmana: „ Tamto vidieť commandera Rosendahla. Zakývame mu... Zdravíme vás, Charles!. Priviažte nás poriadne, aby sme vám neuleteli... Čo sa stalo? Loď sa zachvela. “
„ Neprasklo náhodou kotevné lano? “ opýtal sa Lehmannov spoločník Anton Wittemann. Kapitán Pruss, rozhliadajúci sa okolo seba, krátko odsekol: „ Nie, bude to niečo iné. Buchlo to niekde vzadu. “
„ Vzducholoď horí! “ začal kričať druhý dôstojník Bauer. „ Zadná časť je v plameňoch! Padáme! Vypúšťam záťaž! “
„ Všetci k oknám! “ vykríkol Lehmann. „ Náklon sa zväčšuje! Plamene šľahajú až sem! Predok ešte drží vo vzduchu. Držte sa!.. . Skáčte! “
O 40 sekúnd lietajúci stroj celý v plameňoch tvrdo narazil na zem a k nebu vyrazili tisícky iskier. Obnažené hliníkové rebrá sa zbortili a oheň požieral posledné zvyšky poťahu.

*****************************************

„ Kriste pane! “ zvolal užasnutý Rosendahl, keď videl Hindenburga v plameňoch. „ Zavolajte záchranné čaty! Kde sú požiarnici?.. . Watson, poďte so mnou. Z pilotnej gondoly vyskakujú letci. “
„ Vidím ich, “ spamätal sa poručík. „ Bežia sem aj cestujúci, čo vyskákali zavčasu. Musíme im pomôcť! “
Obaja sa rozbehli smerom k vraku, no boli zarazení, koľko vojakov z pozemného personálu sa zdráhalo k horiacej kostre priblížiť. Všimol si to aj poddôstojník Tobin: „ Čo sa s vami deje, námorníci? Vy že ste chlapi? “
„ Tá žiara je neznesiteľná, “ namietol ktosi. Tobin, prezývaný Grizzly, nezaváhal ani na chvíľu: „ Na tú sa teraz vykašlite. Musíme odtiaľ dostať tých ľudí. Za mnou! “
Námorníci sa skutočne pohli a vrhli sa v ústrety ľuďom, potácajúcim sa z pekelnej horúčavy. Mnohí mali strašné popáleniny a členovia pozemného personálu ich okamžite odvádzali do bezpečia.
Medzitým Rosendahl s Watsonom dorazil k pokrivenej pilotnej gondole. Watson predtým odviedol do bezpečia popálenú pani Doehnerovú, ktorej námorníci zachránili malých synčekov Waltera a Wernera. Teraz zhrozene pozeral na strašné zranenia, ktoré videl na prízrakoch bledých nešťastníkov, ktorí sa usilovali dostať z plameňov: „ Pane, preboha, pomôžem vám... Vstaňte, prosím... “
„ Nechajte ho, poručík, “ nástojil Rosendahl. „ Ten človek je mŕtvy. “
„ Ale veď mi spadol rovno pri nohách, “ nechápal Watson. Rosendahl sa rozhliadal v tom zmätku okolo seba: „ Všetko zahalili plamene. Zostal vôbec niekto z posádky nažive?.. . Vidím Lehmanna! Rýchlo k nemu!.. ... . Ernst, čo sa preboha stalo? “
Lehmann prešiel okolo Rosendahla a vôbec si ho nevšimol: „ Nerozumiem tomu, vôbec ničomu nerozumiem... “
„ Vôbec nás nevníma, “ zvolal Watson. „ Musí do nemocnice, je v šoku... . Panebože, chrbát má celý spálený... Rýchlo, sanitku! “
Keď kapitán Sammt tesne nad zemou vyskočil z navigačnej kabíny, zosypal sa na neho prúd horiacich zvyškov poťahu vzducholode a roztopený hliník z rebrovanej konštrukcie. Vzápätí na ňom vzbĺkli šaty, no podarilo sa mu ich zahasiť váľaním sa po mokrej tráve. Potom sa ozlomkrky pustil preč od horiacej vyhne. Po ceste natrafil na muža so spálenými vlasmi: „ To ste vy, kapitán Pruss? “
„ Áno, “ prisvedčil kapitán bývalej vzducholode. „ Vďaka bohu, že žijete. Kde sú ostatní? “
„ To neviem, “ mykol plecom Sammt, no zasyčal pri tom od bolesti. „ Vyskákali všetci... Obávam sa však, že z prednej kabíny neunikol nikto. Je to hotové peklo. “
Všetci, čo prežili haváriu Hindenburga, boli prevezení do blízkej nemocnice, kde niekoľkí zomreli. Dymiaci vrak do rána strážili vojaci.

***********************************

„ Ako sa to mohlo stať? “ dunel na ministerstve letectva hlas Hermana Göringa. „ Kto je za to zodpovedný? No čo teraz mlčíte, pán Eckener? Stále ste mi tvrdili, že vzducholoď je najbezpečnejší dopravný prostriedok. Tu máte výsledok. 36 mŕtvych. “
„ Určite išlo o sabotáž, “ bránil sa Eckener, ktorý sa na ministerstvo ponáhľal hneď, ako sa o katastrofe dozvedel. „ K požiaru nemohlo dôjsť samo od seba. Muselo by sa obísť priveľa bezpečnostných opatrení a to pokladám za málo pravdepodobné. K vzniku ohňa na palube s určitosťou došlo cudzím zavinením, ktoré sa preukáže po dôkladnom vyšetrovaní. Možno ide o nejakú organizovanú skupinu... “
„ Prestaňte už s tými nezmyslami, “ nafukoval líca minister. „ Zámerne verejnosti podsúvate túto verziu, aby ste sa striasli zodpovednosti. Už sa mi donieslo, že ste o sabotáži hovorili pred novinármi. To si vyprosím. “
„ Prepáčte, pán minister, “ trval na svojom Eckener, „ ale mohol to urobiť hocikto. Komunisti, britská, francúzska alebo ruská tajná služba. Alebo anarchisti... “
„ Mlčte konečne, “ rozzúril sa Göring. „ Tieto reči viac nechcem počuť. Viete aké svetlo hádžu vaše neuvážené vyhlásenia na naše nacionálno-socialistické Nemecko?.. . A pritom ja sám som Goebelsa presviedčal, že ste len nesprávne informovaný vedec, ktorý nerozumie politike. Ale teraz vidím, že mal pravdu. Odcudzili ste sa nemeckému národu a škodíte mu... Aká sabotáž. V Nemecku predsa neexistuje vnútorný nepriateľ. My si nemôžeme dovoliť ukázať slabinu. Vzducholode sú našou pýchou. “
„ Čo mám teda urobiť? “ očakával trest Eckener. Göringov rozsudok bol prekvapujúci: „ Zoberiete so sebou hlavného noštruktéra, odborníkov na statickú elektrinu a nasadnete na najbližšiu loď do Ameriky. Už tam bola vytvorená vyšetrovacia komisia. Pripojíte sa k nej a podáte svoje stanovisko. Ale to vás varujem, nechcem počuť jediné slovo o sabotáži. Je v záujme celého Nemecka, aby vzducholode lietali. “

**********************************

10. mája sa v lakehurtskom hangári uskutočnila tlačová beseda, kde vyšetrovacia komisia zverejnila výsledky preverovania príčin katastrofy. Najprv hovoril predseda komisie plukovník Trimble: „ Ako vieme pred štyroma dňami nás postihla katastrofa, ktorá v dejinách leteckej dopravy nemá obdobu. Zahynulo pri nej 35 ľudí z deväťdesiatich siedmych prítomných na palube Hindenburga a jeden príslušník záchranného týmu. FBI sa pri vyšetrovaní zameral na možnosť úmyselného zničenia vzducholode, no výsledok bol negatívny. Hlavný podozrivý, pán Späh, podľa výpovede stewardov niekoľkokrát sám vošiel do zadnej časti lode, kde požiar vznikol, no ďalšie šetrenie jeho vinu nepreukázalo. Preto prosím pána Eckenera, aby nás oboznámil s výsledkami prešetrovania príčin havárie, ktoré vypracoval jeho vyšetrovací tým. “
Eckener vstal a krátko si odkašľal: „ Dámi a páni. Naša komisia došla k záveru, že príčinou tragédie bola náhoda. Je preukázateľné, že najmenej z jedného plynového vaku v zadnej časti lode unikal plyn. Preto korma oťažela a kapitán ju musel vyvažovať vypúšťaním vody. Zrejme sa tak stalo pri poslednej fáze pristávania, keď kapitán Pruss urobil prudký obrat vľavo, aby zachytil vhodný vietor. Pri preťažení došlo k odtrhnutiu niektorého výstužného drôtu a ten spôsobil pretrhnutie vaku s plynom. Oheň mohol vzniknúť od nepatrnej iskry. “
Jeden z prítomných novinárov položil nepríjemnú otázku: „ Ako mohla vzniknúť na palube Hindenburga iskra, keď jeho prevádzka vyžadovala také bezpečnostné opatrenia. Navyše dosiaľ nebol zaznamenaný jediný prípad požiaru vzducholode. “
Eckener mal odpoveď naporúdzi: „ Na to by vám najlepšie odpovedal náš najlepší odborník na statickú elektrinu pán Dieckmann... Max, máte slovo. “
Dieckmann vstal a predniesol: „ Búrka, ktorá sa pred pristátím Hindenburga nad Lakehurstom prehnala spôsobila, že mraky nad vzducholoďou mali rozdielny elektrický náboj než zem. Kotevné lano sa premenilo na vodič, ktorý dal lodi uzemnenie. Trvalo presne 4 minúty , pokým Hindenburg dosiahol rovnaký náboj ako zem a tak rozdiel potenciálov medzi vzducholoďou a mrakmi vytvoril elektrický výboj, ktorý zapálil unikajúci vodík... Výsledok už poznáte. “
Vyšetrovanie havárie Hindenburga sabotáž nepotvrdilo, ale ani nevyvrátilo a dodnes sa vlastne nevie, ako to bolo. Isté je len to, že po tejto katastrofe Nemecko od vzdocholodného programu neupustilo a ďalšia vzducholoď, LZ 130 pomenovaná Graf Zeppelin II, mala poťah impregnovaný nevodivými látkami. Jej sľubnú kariéru dopravného prostriedku budúcnosti však prerušila II. svetová vojna a – lietadlá ťažšie ako vzduch.

Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.